Hovorí sa, že: „Kdo nebyl v Landeku, minul Ostravu.“ Ja som minul Ostravu, ale bol som v Landeku. Doslova som mesto zhliadol len cez okno auta. Dôvodom mojej návštevy bol Landek Park, kde sa nachádza parádne banícke múzeum.
Ostrava žila baníctvom celé generácie. Ťažilo sa tu čierne uhlie a spolu s rozmachom baní a železiarní sa menila aj samotná podoba mesta. Dym, prach a sadze sa stali súčasťou každodenného života. Práve baníctvo a priemysel výrazne ovplyvnili život miestnych ľudí. Baníctvo sem priviedlo za prácou tisíce ľudí a postupne tu vznikla komunita, ktorú spájala nielen ťažká práca pod zemou, ale aj život nad ňou.
Na najstaršej ostravskej šachte, Dole Anselm (známej skôr pod názvom Důl Urx), bolo v roku 1993 otvorené Hornické muzeum, ktoré je v súčasnosti najväčším v Českej republike. No a keďže som zvedavý, do Ostravy som sa musel ísť pozrieť. Hneď pri vstupe do areálu ma privítali banské stroje. Veľké, ťažké, robustné. Kým v minulosti zefektívňovali prácu baníkom, dnes pripomínajú nemých svedkov minulosti a návštevníkov nabádajú k otázke: „Čo to je?“ „Ako sa to do bane dostalo?“ Niektoré typy techniky sú fakt špecifické.
Kým som fáral, zastavil som sa v retiazkových šatniach. Chlapi sa tu prezliekali do fáračiek a svoje oblečenie vešali na háky. Po skončení šichty zavesili fáračky a gumáky a zostali tam visieť až do ďalšieho fárania. Pohľad na osobné veci baníkov, na ich pracovné oblečenie a topánky, ktoré visia v priestore na mňa pôsobil zvláštne. Uvedomil som si, že za všetkými strojmi a technikou boli naozaj konkrétni ľudia.
Následne som sa presunul do expozície banského záchranárstva. Tu som sa skamarátil so sprievodcom, ktorý pracoval desiatky rokov ako banský záchranár. Ja som si vždy myslel, že banskí záchranári boli chlapi, ktorí fárali vtedy, keď bol problém a trebalo kolegom baníkom pomôcť dostať sa na povrch, či podať im prvú pomoc. No dozvedel som sa, že pomáhali aj pri hasení požiarov, pomáhali lokalizovať a likvidovať následky výbuchu plynu či uhoľného prachu, zaisťovali práce v prostredí s nedýchateľným ovzduším a mnoho iného.
V podstate pomáhali vytvárať podmienky pre zvýšenú bezpečnosť práce a pomáhali predchádzať banským nehodám. Sprevodca spomínal, ako zasahovali v rôznych extrémnych podmienkach – v zníženej viditeľnosti či vo vysokých teplotách. A nebolo to veru med lízať.
Na to, aby mohli kvalifikovane vykonávať svoju prácu, chodievali na pravidelné preškolovania a zdravotné prehliadky, ktoré boli podľa jeho slov náročné. Dôležité bolo zachovať si chladnú hlavu v krízových situáciách. Záchranári si preto museli dobre rozumieť, rešpektovať sa a navzájom si dôverovať. Pri zásahu boli totiž pod veľkou psychickou záťažou.
Ukázal mi, ako sa pripravovali na fyzickú zdatnosť, a dal mi skúsiť výstroj, ktorú v prípade zásahu niesol so sebou. Určite bola ťažšia ako moja školská taška. No a rozprával mi aj to, aký vplyv malo jeho povolanie na rodinu. Jeho manželka bola veľmi šťastná, keď mu padla posledná šichta a zavesil fáranie na klinec. A ako priznal – aj on bol rád, že sa mu podarilo zachrániť životy kolegov a kamarátov a v zdraví odísť do dôchodku. Pretože nie všetci mali také šťastie.
Jeho rozprávanie bolo zaujímavé, smutné i poučné. Takéto rozprávanie nenahradí žiadna kniha. Je to skúsenosť človeka, ktorý bol pri zásahoch, nehodách a situáciách, ktoré sa do pamäti zapíšu na celý život.
No a potom som s jeho kolegom prešiel do budovy ťažnej veže, nastúpili sme do banskej klietky a zviezli sme sa do podzemia na skutočné banské pracovisko.
Funkčné stroje, dopravníky, kombajn, technika, ktorá kedysi pracovala v plnej prevádzke. Postavy baníkov v životnej veľkosti dopĺňajú obraz pracoviska a človek má pocit, že stačí stlačiť jedno tlačidlo a všetko sa opäť rozbehne.
A čo dodať na záver?
Landek ma zaujal najmä tým, že tu človek nevidí iba vystavené predmety. Môže vstúpiť do skutočného banského priestoru, sfárať pôvodnou klietkou, pozrieť si techniku a porozprávať sa s ľuďmi, ktorí baníctvo sami zažili.
Zároveň som si uvedomil, aké dôležité je zachovávať industriálne pamiatky a pripomínať si aj povolania, ktoré už pomaly miznú. Nie preto, aby sme sa vracali do minulosti, ale aby sme vedeli, čo všetko stálo za tým, ako dnes tieto miesta vyzerajú.
Ak sa teda vyberieš do Ostravy za baníckou históriou, Landek podľa mňa stojí za zastavenie. A mimochodom. Vo Vítkoviciach sa nachádza ďalšie neuveriteľné múzeum, ktoré ťa prevedie celým procesom tavenia železa nielen cez rozprávanie sprievodcu, ale aj na jednotlivých pracoviskách. Ale o tom ti porozprávam inokedy.
A ešte jedna praktická rada. Vstupenky si radšej kúp vopred cez oficiálnu stránku. Vyberieš si dátum a čas návštevy a máš istotu, že sa do podzemia dostaneš. Voľné miesta sa totiž môžu rýchlo míňať. A to by bola škoda.
Ak stále váhaš, možno Ťa inšpiruje toto video
